Huncokári-lesní ľudia
Naše stránky, okrem iného, približujú etniká, ktoré sú príbuzné nám, Slovenom, alebo ktoré žili v našom životnom priestore, a tak mali vplyv na vývoj nášho slovenského ľudu. Jedným z nich boli Huncokári, lesní ľudia, tajomní germánsky ľud, ktorý osídlil najmä Malé Karpaty.
Myslím, že väčšina z našich čitateľov o nich nikdy nepočula. Kto teda boli Huncokári?
Pred viac ako 200 rokmi, v 18. storočí, za panovania Márie Terézie, povolali Pálfiovci do oblasti Malých Karpát germánskych drevorubačov. Tí pochádzali z Dolného Rakúska, Štajerska, Tirolska, a mali rozvinutý spôsob ťažby dreva. Miestni ich počali nazývať huncokári (z nemeckého Holzhauer- drevorúbač), čo ale oni sami považovali za hanlivé, a dávali prednosť pomenovaniu lesní ľudia. No a títo lesní ľudia si nielenže udržali svoju reč a identitu, ale i vytvorili svojstojnú kultúru lesných odborných robotníkov, ktorí žili vyššie v horách a praktizovali lesné hospodárenie, dnes by sme povedali ekologickým spôsobom.
Sobášili sa iba v rámci svojej komunity, a u okolitých Slovenov boli cenení pre svoju čestnosť, pracovitosť a poctivosť. Rany tejto svojbytnej komunite zasadil vznik prvej Československej republiky a s ním súvisiace vynucovanie povinnej školskej dochádzky, čo podporili oslabenie huncokárskej identity. A koniec 2. svetovej vojny, s uplatňovaním kolektívnej viny, bol poznačený odsunom veľkej časti populácie lesných ľudí, aj keď časť ich potomkov, zo zmiešaných, slovensko-huncokárskych rodín, žije na západnom Slovensku dodnes, a zachováva i časť dedičstva svojich predkov, v slovenskom ľude.
V čom nám môžu byť inšpiráciou huncokári? V uchovaní si svojej reči (dnes Sloveni vo svete, žiaľ, často až prirýchlo, už v druhom, treťom pokolení zabudnú svoju reč),ale aj v trvalo udržateľnom lesnom hospodárstve, čo je dnes pre Slovensko viac ako aktuálne, keď sa nám sadia monokultúry stromov, určené len na výrub, a neudržuje sa les, ako prestrý a dôležitý ekosystém. Dúfajme, že tento prístup sa u nás zmení.