Budovanie štátu a naše slabé miesto
Slovenský človek je silne emocionálne a citovo založený. Tieto vlastnosti spoluvytvorili jedinečnú a pestrú slovenskú kultúru a jej bohaté prejavy, aké má len málo etník v Europe. Krásne domčeky, umelecké to poklady Slovácka na Morave, kroje v Karpatoch, rôznorodé nárečia, poklad v podobe ľudových piesní, to je malé priblíženie úspechov slovenského ducha.
Kým inde v Europe dokázali často len vyššie vrstvy tvoriť hodnotné umenie, u nás i vidiek, dedinský a chudobný človek bol umeleckým tvorivým činiteľom.
Avšak, kým táto citovosť nás priviedla k úspechom v oblasti umenia v prostredí obyčajného ľudu, rozvinula náš potenciál v danej oblasti, presne táto naša vlastnosť nám spôsobuje prekážky pri budovaní efektívneho a pevného štátu a jeho inštitúcii.
Slovenský človek je schopný hrdinského, veľkého činu, ale potom často krát upadne do apatie, skleslosti a nečinnosti. Avšak budovanie štátu si vyžaduje dlhoročné cieľavedomé úsilie, roky usilovnej práce, disciplínu, organizačné schopnosti. To je často v protive k temperamentu nášho človeka. A potom je výsledkom to, že v otázke budovania štátu myslíme iba v štvorročných volebných cykloch, v tom lepšom prípade. V tom horšom od tlačovky ku tlačovke, od jedných večerných správ k druhým, ba dnes dokonca od jedného internetového statusu, k druhému.
Potom nám uniká pravda, uniká nám pohľad na celok, dlhodobejšia perspektíva, vzdialenejšia budúcnosť, a vlastné záujmy a spoločné ciele.
Výzvou pre nás bude, a bude to existenčná výzva pre slovenský štát, či dokážeme náš umelecky zameraný temperament obohatiť o schopnosti nevyhnutné pre budovanie štátu, odložiť v štátnych veciach vypäté emócie. A či dokážeme začať používať racionálny prístup, rozvahu, cieľavedomosť a dlhodobé plánovanie, či dokážeme veľké (a niekedy prázdne) gestá nahradiť zmysluplnými činmi.